Cíferčania nezabúdajú

V živote to už tak chodí. Nevydala sa. Možno preto ju volali „frajlenka“. A možno práve preto mala väčšiu trpezlivosť, zmysel pre precíznosť, krásu. Vyšívala. A nie hocijako. Vzory si vymýšľala sama, vedela ich obmieňať a prispôsobovať, nenapodobiteľne vyšiť, ba navyše – farebne zladiť. Chýr o nej sa niesol až na viedenský cisársky dvor… Keď v roku 1892 založili v Cíferi výšivkársku školu, spájala sa práve s jej menom. S menom Mária Hollósyovej, predtým celkom neznámej kerestúrskej poštárky.

 

Výšivkárstvo bolo v Cíferi rozšírené už pred oficiálnym založením výšivkárskej školy. Pomerne veľká obec bola vtedy nútená „zarábať si na seba“ aj týmto druhom ľudového umenia. Podmienky tu boli vynikajúce, veď v tamojšej reholi Františkániek a neskoršie založenom Inštitúte svätej Alžbety sa vychovávali chýrne gazdinky. Spolok Izabela, ktorý sa zaoberal špeciálne vyšívaním, mal kontakty takmer s celým svetom. Vyšívané šaty pre španielsku kráľovnú, uhorské grófky či cisársky dvor si totiž urodzené dámy objednávali priamo u nej – „frajlenky“ Hollósyovej.

„Vyšívaním sa vtedy vlastne maľovalo“, tvrdí dnes, sto rokov od založenia cíferskej tradície predseda miestneho odboru Matice slovenskej Ing. Otto Hradský. Ukazuje nám dobovú zástavu mariánskej kongregácie z roku 1902. „Je na nezaplatenie“, dodáva. A pamätá si aj na „frajlenku“: „Nepripustila lajdácku robotu. Stačil jeden krivý steh a dievča muselo vyšívať odznova. Na sklonku svojho života sa uzavrela do seba. Jej spoločníkmi boli iba kocúri. Aj tým robila vestičky. Akože inak – vyšívané. Medzi výšivkami aj zomrela vo veku 87 rokov.“

Mária Hollósyová prežila v Cíferi 53 rokov. Vychovala tri generácie vyšívačiek. Jej hrob na cíferskom cintoríne je vždy čerstvo upravený. V sobotu na ňom pribudli ďalšie kvety. Cíferčania nezabúdajú.

 

Autor: Miloš Dubovský

Zdroj: Denník Hlas ľudu z 07.12.1992, článok bol venovaný k stému výročiu výšivkárskej školy