Fašiangy (v cíferskom nárečí fašang) boli obdobím zábav, hodovania, svadieb, zabíjačiek a poľovačiek, ktoré trvalo od Troch kráľov až do Popolcovej “škaredej” stredy, ktorá je prvým dňom pôstneho obdobia. Darilo sa najviac muzikantom, najmä cigánskym hudbám, ktoré hrávali na svadbách alebo v krčmách. Cigáni so žartom povýšili fašiangy na veľké sviatky, keď hovorili: “Vidzíte, toto sú svátki, ket sa chodzí ze šenku do šenku, a né Vánoce, ket sa chodzí s kostola do kostola.”
Fašiangové obdobie je pohyblivé a jeho dĺžka závisí na časovom rozpätí medzi jarnou rovnodennosťou a nasledujúcim splnom mesiaca. Teda máme krátky alebo dlhý fašang. Hovorilo sa, že krátky je pre špatné dzífky a dlhý pre pekné dzífky, lebo mládenci majú dlhší čas na výber svojej vyvolenej.
Na dedinách sú typické fašiangové sprievody v maskách alebo častejšie v maškarách, ktoré symbolizujú odháňanie zimy, hladu alebo zlých duchov a zároveň privítanie jari. Fašiangové maškary boli preto najmä zvieracie (koza, vlk, kôň…) alebo mýtické (čert, strašidlo…) a pôsobili desivo. Neskôr sa začali používať aj zosmiešňujúce maškary, ktoré zvýrazňovali charakter a zlozvyky opačného pohlavia. Neodmysliteľnú súčasť sprievodu tvorí mladomanželský pár, kde je muž prezlečený za nevestu a žena za ženícha.
Sprievod masiek prechádzal dedinou a navštevoval domácnosti, aby dobrorečil a dobrožičil pre navštívený dom. Samozrejmosťou bol muzikant s harmonikou alebo ozembuchom, ktorý doprevádzal maškary pri speve a tanci. Mládenci vyzvŕtali dievčence a tie ich za odmenu pohostili. Typické boli najmä kalorické a mastné jedlá – šišky, fánky a zabíjačkové špeciality – klobása, slanina, jaternice alebo oškvarky. Zvykom bolo nosenie šably, na ktorú sa napichovala výslužka – slanina alebo klobása. Sprievod sa mohol zakončiť v šenku alebo na fašiangovej zábave.
Mládež sa tešila najmä na zábavy v závere fašiangov, od nedele do utorka. V nedeľu sa zábava začala okolo štvrtej popoludní (po litániách) a trvala až do rána. V pondelok pokračovala zábava rovnako ako v nedeľu, teda do utorňajšieho rána. Túto zábavu organizovali zväčša ženáči, preto podstatnú časť zabávajúcich sa tvorili manželské páry. Bola to veľmi dobrá zábava, bez bitiek, pretože starší si vedeli udržať rešpekt a disciplínu a vedeli dobre mulatuvat. Tancovali sa tu aj niektoré ľudové tance, najmä sotíš, dŕcaná – židofka, na káčera a rôzne čardáše.
V utorok fašiangy vrcholili. Utorňajšiu zábavu organizovali mládenci, ktorí predtým zložili richtárovi kauciu pre prípad, že by sa niečo prihodilo a aby bolo z čoho prípadnú škodu zaplatiť. Usporiadatelia strážili, aby sa na zábavu nedostali mladiství pod hranicu 18 rokov. Cíferskí paholci boli veľmi hákliví na prespolných mládencov, s ktorými sa neraz pobili, či už za to, že si rozkázali frajsólo, alebo za dievčatá, ktoré nechceli púšťať z Cífera na inú dedinu. Dievčatá si aj preto radšej vyberali domácich chlapcov. O polnoci richtár zastavil zábavu na znak ukončenia fašiangov a až do veľkonočného pondelka sa v dedine nesmeli konať žiadne zábavy. Roztancovaní mládenci dobiedzali na richtára: “Stríčko, ešče ras.” Richtár odvetil: “Ani ras!” Mládenci pokračovali: “Stríčko, aspon sláčkom.” Richtár odsekol: “Ani sláčkom!” A muselo sa ísť domov a fašiangy veru naozaj skončili.
[spracované na základe výskumu L. Bernadiča]
O maškarách
Moja mama to viprávali. Na fašangi chodzívali paholci za maškari. Bolo íh aj pet-šest, pooblíkaní boli za šelijaké maškari. Jeden hrál na harmaniku, jedneho mali oblečeného za kona. Ten kón – to mal napretku privázanú ričicu, tá je menšá, a nazatku rajchu, tá je vačá, rajchuvali sa s tím velké plevi. To si šecko prikril s plachtu. A ščúleki jak skákal, to vizíralo ja ̮kón, ket skáče. Ket si mu sedól na plecá volakerí z tíh maškarí, vizíralo to, jako kebi sa ból nésól na koni.
Ešče aj dodnes chodzá maškari, ale len na zabíjačku, na zátanec. Mi zme vlóni išli za maškari s kamarátku. Já son sa oblékla za takého potulného cigána do starí ̮hábof. Prevesila son si pres pleco mech, f kerén son scela nés ̮tú víslušku. Na tvár son si dala starú pančuchu. Téj kamarátke son strhla presceradlo s posteli červené, s teho som jéj spravila suknu. Blúznu takú starodávnú som jéj s truhli vitáhla ešče po sestre. Ná též na tvár si dala pančuchu a uvázala si červení tureckí ručník, takí slimákoví. Zebrala si kož a u ̮zme teda išli. Nesceli zme ít po ceste, abi náz volado stretól. Tag zme išli pod okná, lebo maškarám robá običajne v dzedzine zle, scú vedzet, do je to.
Tag zme mi išli po boku. Rospúščal sa snach. Mi zme pres tí pančuchi nevidzeli. Pri jednén dome, jag boli tí schotki do domu, tá moja kamarátka sa na ten schotku potkla, spadla dole hubu a já na nu do téj vodi, do téj bačorini. Ščúleki nevedzeli zme sa otád o ̮cmíchu pozbírat. Len zme sedzeli a smáli zme sa. Konečne zme sa jakosig zebrali, pozvíchali.
Ked ̮zme prišli do teho domu, boli zme naozajské maškari, celé mokré. A neprestali zme sa smád ešče aj tam. A to bolo naše neščascí, že ná ̮spoznali. Ze začátku na mna hádali, že je to jeden sedlák. Vedla kamarátki spoznali aj mna. Mali zme napísaní plagát, že ideme z dalekéj krajini, že sceme noclach, že zme velice hladní, abi ná ̮z volačím podaruvali. Tag nán dali do konvički zabijácéj kapusti, žebráckéj kaše, jatrnički, jalítká, oškvarki a maso.
S tín zme išli domo, doma zme sa napoli podzelili, povizlíkali a ziscili zme, že máme obidve rozrazené kolená a zedrané lokti. To nán zostalo na památku.
V cíferskom nárečí rozprávala A. Vančíková. Prevzaté z vlastivednej monografie Cífer.
