Mária Hollósyová (1858 – 1945), vo svete uznávaná, no doma takmer úplne zabudnutá a nedocenená umelecká výšivkárka, ktorá svojou tvorbou na prelome storočí ovplyvnila dobovú európsku módu, ožíva na stránkach nového románu Milana Zelinku. Autor v ňom vzdal svojrázny hold “frajlenke Hollóške”, mimoriadne talentovanej, pracovitej a skromnej žene, ktorá si rozhodne zaslúži, aby sme o nej vedeli viac. V roku 2013 spisovateľ Milan Zelinka, ktorý svoje detstvo a mladosť prežil v Cíferi, publikoval životopisný román Frajlenka Hollóška. Nadchol ním nielen Cíferanov, ktorým medzi riadkami ožívajú spomienky na mladosť, rodnú zem či príbuzných, ale aj odbornú verejnosť.

O úspechu tejto knihy sme sa mohli dočítať aj v článku p. prof. Evy Fordinálovej, Krásny pamätník kráse, ktorý bol uverejnený v Literárnom týždenníku 9-10/2014.

 

Kľúče do dverí k Frajlenke Hollóške mi podali predovšetkým dva výroky:
 “Mne je moja sloboda vzácnejšia ako všetky spolky”
“… ľudia by mali mať Boha najmä v srdci, a nielen na jazyku. Buďme všetci rovnocennými dietkami Božími, ako nás Boh stvoril, a neupierajme jeden druhému nos medzi očami” (s. 88, 89).
Hoci je zrejmé, že citované myšlienky Milan Zelinka tejto vzácnej žene “podvrhol”, treba po pozornom prečítaní celého diela s uznaním konštatovať, že vyplynuli z hlbinného poznania autora celej osobnosti Márie Hollósyovej – osobnosti par excellence, ktorá vedela krásu vnímať, precítiť a potom ju vyšiť takým spôsobom, že získava obdiv a uznanie aj na svetových výstavách.
Frajlenka Hollóška je zaujímavým dielom z viacerých aspektov – prvý je literárnovedný: problém  žánrového zaradenia. Skladá sa z dvoch častí: Tieň a Žena menom Mária.

Tieň

Celá prvá časť je monológom, kajúcnym vyznaním zomierajúceho človeka, jeho skutočnou celoživotnou spoveďou, v ktorej má jeho obdivný vzťah k “frajlenke Hollóške” dominantné postavenie. Ale všetky životné peripetie, hriechy iných (otca, rovesníka Adina), ktoré sa “podpísali” na jeho vlastných zauzleniach z nedorozumení v podstate tragickej osobnosti Jána Kolesára, späté so spoločenským životom (nielen) v Cíferi a trnavskej oblasti koncom 19. storočia, oprávňujú chápať Tieň ako novelu, v ktorej závere by neudelili Jánovi Kolesárovi rozhrešenie asi ani čitatelia. Veď si neodpúšťa a neráta s ním ani on sám.
Je to trýznivá životná psychoanalýza, “majsterštuk” Milana Zelinku. Jeho schopnosť empatie so skutočnými ľudskými “predlohami” je zrejmým poznávacím znamením všetkých diel tohto autora. A práve ňou je v Tieni zastúpený aj on sám akoby v “pasívnej” úlohe načúvajúceho kňaza, na typický “zelinkovský” spôsob: odpustiť sa asi nedá, ale aspoň mnohé pochopiť.

Hlavným autorským zámerom je však ľudsky “sprítomniť” frajlenku Hollóšku. A to sa aj podarilo. Akoby sa postupne vynárala z tajomných závojov ako dobrá víla – zušľachťujúca celé svoje okolie už svojou činorodou prítomnosťou, pomocou. Bez pátosu, skromne, ľudsky. Tieň by mohol byť úplne “svojbytnou” knihou (a samotný Ján Kolesár by mohol byť priam “zákuskom” pre psychológov, inšpiráciou pre samostatnú štúdiu), no Milan Zelinka potreboval priestor aj na prezentovanie odborných výnimočných kvalít Márie Hollósyovej. Ako však skĺbiť odborné termíny a opisy s beletriou?

Mária

V druhej časti Žena menom Mária autor zvolil epištolárnu formu. Fiktívne listy Etelke, priateľke zo štúdií, to umožňujú. Otvárajú nový priezor do života pulzujúceho v Tieni, ale vnímaného očami očarenými krásou. A sotva som lapala po dychu. (Tu musím priznať niečo osobné: k ručným prácam, a teda ani k vyšívaniu, som jakživ nemala vrúcny vzťah, takže som do jeho skutočného technického tajomstva nikdy nenahliadla. A pojmy ako “bílé šicí, hrachovinka” a iné som nikdy nepočula. Predpokladám, že ani autor nie, a uznala som, že jeho záverečné poďakovanie profesorke Eve Cisárovej-Minárikovej je skutočne oprávnené.)

        Z dvadsiatich štyroch listov sa dozvieme o umení výšiviek azda všetko. Miestami obšírne opisy umeleckých techník azda môžu pôsobiť na nezasväteného čitateľa retardačne, ale majú schopnosť každého presvedčiť, že ide o osobitý svet – náročný, prísny na presnosť a ohromujúco pôvabný.
        Keďže však ide o osobné listy, Milan Zelinka bol do nich schopný zašifrovať aj osobný ľudský údel Márie Hollósyovej. Osamelosť, nenaplnené túžby a nádeje, ale transformované do tohto alternatívneho sveta umenia. A tak sa dozvieme, že jej výšivky a družiny cíferských žien pod jej vedením sa stretli s nadšeným ohlasom nielen na výstavách v rámci monarchie, ale mali veľký úspech aj an svetovej výstave v Paríži roku 1899. A že ich chodili do Cífera obdivovať mnohé osobnosti vtedajšieho kultúrneho života.
        Druhá časť je akoby “pupočnou šnúrou” spojená s Tieňom osudmi Jána Kolesára. Jeho matka bola najtalentovanejšou “šičkou” vo výšivkárskom družstve “frajlenky Hollóšky”, ktorá mala úprimný ľudský záujem o svoje spolupracovníčky. (Okrem iného im každoročne z vlastných financií za osobné ceny z výstav hradila púte do Mariazellu.) V listoch Etelku informovala o jej nešťastnom živote zásluhou pijanského manžela a výčinov nepodareného syna tackajúceho sa od neúspechu k neúspechu, až do väzenia.
        Na jej reakciách, postojoch k problémom Zelinka dotvára vnútorný svet ženy zvanej Mária, jej úsilie nezavrhnúť, ale pochopiť – a predovšetkým pomáhať. A to robila vo všetkom a všade. Rozdávala sa. Aj empatiou, aj finančne. Úspech výšiviek jej družstva umožnil rozširovať okruh spolupracovníčok aj zo širokého okolia a zabezpečovať obživu tam, kde inak hrozila najväčšia bieda. A to všetko skromne, nenápadne – so skutočne precítenou kresťanskou láskou.
        Posledný list Etelke datovaním naznačuje prekročenie Márie Hollósyovej do sedemdesiatky. Koniec však zostáva otvorený. Aj v tom vidím citlivú umeleckú dušu autora. Aj on, aj Cíferčania vedia, že bol trpký, nespravodlivý, akoby napĺňal pravdivosť úslovia, že každý dobrý skutok je po zásluhe potrestaný. No Milan Zelinka jej za všetkých a za všetko vybudoval nezabudnuteľný pamätník.