Keď nastal máj, najkrajší mesiac v roku, väčšia časť jarných prác bola už hotová. Premenlivé aprílové počasie sa ustálilo a nastalo teplé obdobie. Zem začala dýchať a zeleň dostala najsýtejšiu farbu. Aj vďaka týmto priaznivým podmienkam mali ľudia chuť oslavovať a zabávať sa.

        História majálesov v Cíferi siaha už do predvojnového obdobia. Po roku 1918 sa majálesy konali v parku pri veľkom kaštieli. Neskôr, v období po roku 1948, bolo v Cíferi niekoľko pohostinstiev (šenkov), v ktorých sa organizovali aj kultúrne a spoločenské udalosti. Hostinec “U Rakúsa” bol priestranný a obľúbený. Cíferania mali radi aj hostinec “U Celestína Klamu”, staničný šenk “U Dugoviča” alebo hostinec “U Sýkorky”, ktorý sídlil v časti Hoštáky.

Veľmi populárny bol v tom čase aj hostinec „U Tótha“, ktorý sa nachádzal na Hornom konci obce. V tomto hostinci sa okrem iného konali aj majálesy – tradičné tanečné zábavy v prírode. Mal široký dvor a ideálny vstup do centra peknej prírody, kde bolo vybetónované tanečné kolo. V pozadí dvora pretekal pomedzi stromy a kríky potok Gidra, čo dotváralo idylickú scenériu májovej prírody.

        
Pred hostincom Štefana Tótha v Cíferi (40. roky)
        Prípravy zabezpečovali miestni dobrovoľní hasiči, ktorí mali nad majálesom patronát. Bola to pre nich česť a preto sa vždy pri tejto príležitosti vyobliekali do vychádzkových uniforiem. Pred samotným majálesom sa okolie šenku vyčistilo, vykosilo a vyzdobilo. Nemohli chýbať rozvešané farebné stužky a lampióny, ktoré v noci svietili a vytvárali romantickú májovú atmosféru. Okolo tanečného kola sa rozmiestnili drevené stoly a lavice, ktoré sa preniesli z hostinca. Vstupenky predávali hasiči pred vchodom do hostinca, ktorý sa ozdobil zeleňou, napr. brezou, brestom alebo kvitnúcim orgovánom. Každý, kto si kúpil vstupenku, bol označený farebnou stužkou. Mládenci, dievčatá alebo mladé páry prichádzali na majáles spravidla skôr. Potom prichádzali rodičia, hostia a vážené osoby, pre ktoré sa mohli rezervovať stoly. Svoj priestor mali aj staršie deti, ktoré síce na majáles povolený vstup nemali, ale miesto si šikovne našli v priľahlých kríkoch, odkiaľ so záujmom špehovali. V takomto zložení sa mulatovalo až do skorých ranných hodín.
        Organizácia majálesu bola na vtedajšiu dobu veľmi jednoduchá. Propagoval sa ručne maľovanými plagátmi a miestnym rozhlasom. Hudbu zabezpečovala cíferská dychovka a o víno a iné nápoje sa postaral hostinec. Účastníci majálesu si so sebou priniesli rôzne pochutiny – napečené oškvarkové pagáčiky, praclíky a zákusky. V prípade nepriaznivého počasia sa majáles jednoducho odvolal. Aj keď sa celá dedina na zábavu tešila, nikto nehromžil a nenadával. Počkalo sa na pekné počasie a majáles sa uskutočnil, pretože tento druh zábavy bol v Cíferi veľmi obľúbený. Ak na majálesy nestačil mesiac máj, v zábavách sa pokračovalo aj v júni organizovaním juniálesov.